septembra 09, 2020
Ako sa varil lekvár v minulosti
Jeseň prináša so sebou nielen pochmúrne a chladné dni, ale je tiež obdobím zberu mnohých druhov ovocia – jabĺk, sliviek, hrozna, orechov a ďalších. Lekvár sa však už málokde varí podľa starého „grífu“.
Ako teda prebiehalo varenie lekváru v minulosti? Takmer v každej domácnosti, ktorej majitelia vlastnili slivkový sad, stála v komore alebo kuchyni stavaná pec „pod komínom“, do ktorej sa vkladal medený kotol na varenie lekváru. Dnes už, i to veľmi zriedkavo, slúži k tomuto účelu kovová kotlina.
Dobre zrelé slivky sa otriasali, alebo obíjali dlhými palicami – „holami“. Zbierali sa do vedier, lepšie na lekvár, horšie na slivovicu. Pred spracovaním sa kde-tu opláchli. Zariadenie na varenie lekváru sa teda skladalo z pece, kotla, z vesla, resp. míšáka, čo bola zvláštna drevená varecha s dlhou rúčkou na konci. Veslo muselo pri otáčaní tesne obsiahnuť celé dno kotla, aby sa zabránilo miešaním prihoreniu lekváru. Pretože sa počas varenia musel lekvár odparovať, kotol sa nesmel prikryť. Samozrejme, že lekvár sem-tam vystrekol a mohlo sa dostať horúcej kvapky i miešačovi. Steny okolo kotla sa chránili plachtou alebo papierom.
Miešač sedel na vysokej stoličke alebo špeciálne vymurovanej lavičke pri peci. K výbave patrilo tiež sito a na intenzívnejšie cedenie a rozdrobenie šupiek sa používala nakrátko zrezaná brezová metla. Lekvár sa musel miešať stále, pokým sa neuvaril, čo trvalo plných dvadsaťštyri hodín aj preto sa miešači pri miešaní striedali približne po pol hodine, keď lekvár hustol, i častejšie.
Neskôr, keď bol obsah kotla už značne hustý, posledné hodiny absolvovali muži. „Míšači“ boli rodinní príslušníci, susedia, rodina, známi, ktorých bolo v miestnosti vždy dosť, aby sa klebetilo, žartovalo, a tak pri miešaní rýchlejšie ubiehal čas.
Umením nebolo len lekvár navariť, ale i drevo prikladať do pece tak, aby oheň nebol prudký. Lekvár nesmel striekať, ale len bublať. Dobre uvarený lekvár musel na vareche zostať „stáť“, nech sa akokoľvek otočila.
Žiadne komentáre: