novembra 18, 2020
História paradajkovej polievky s receptom z 19. storočia
Pri zmienke o paradajkovej polievke či omáčke začnú niekomu nekontrolovateľne tiecť sliny, zatiaľ čo inému naskočí husia koža a urobí sa mu nevoľno. Je to proste niečo ako špenát. Láska na celý život, alebo nepriateľ žalúdka na život a na smrť.
História paradajkovej polievky sa skladá z histórie samotnej polievky a osudu paradajok. Dnes sa tomu ťažko verí, ale pekná, červená zelenina, na ktorú čakáme celú dlhú zimu, sa kedysi považovala za jed! Paradajky privandrovali do Európy na španielskych lodiach pod vlajkou španielskeho dobyvateľa Hernanda Cortésa. Bol pravdepodobne prvý, kto v roku 1521 priviezol malé žlté paradajky do Európy po dobytí aztéckeho mesta Tenochtitlan. Prvú zmienku o tejto zdravej pochúťke potom vo svojom herbári publikoval taliansky botanik Pietro Andrea Mattioli a niesla názov "zlaté jablko". Pretože boli pre Európanov exotickou rastlinou, pestovali ich v kvetináčoch, miesto úžitku, ako okrasnú rastlinu.
Spočiatku sa verilo, že jasná farba tejto zeleniny varuje pred jedom, ktorý mali obsahovať. Je zaujímavé, že vtedy pestované paradajky mali veľkosť dnešných moderných koktailových paradajok a očarili ich nie červenou farbou, ale žltou.
V Taliansku a ďalších južných európskych štátoch sa paradajky dostali na výslnie čoskoro po svojom uvedení do spoločnosti. Pevná pozícia v európskom jedálničku ale nebola zadarmo. Ešte koncom 18. storočia bolo paradajka označovaná za "jedovaté jablko". Verilo sa totiž, že mnoho aristokratov a bohatých ľudí sa po konzumácii paradajok otrávilo a zomrelo. Paradajky v tom však boli nevinne. V období renesancie sa hojne používal cínový riad, ktorý obsahovalo vysoký podiel jedovatého olova. Plody paradajky majú kyslé pH a po kontakte s týmto riadom dochádzalo k uvoľňovaniu olova, ktoré následne spôsobovalo otravy aj úmrtia účastníkov aristokratických hostín. Paradoxne, chudobní ľudia, ktorí jedli z dreveného riadu tento problém nemali a paradajkám hojne holdovali.
O prvej publikovanej paradajkovej polievke sa zmieňuje Eliza Leslie v roku 1857 vo svojej záverečnej publikácii New Cookery Book. V roku 1897 vyšiel polievkový magnát Joseph Campbell na trh s kondenzovanou paradajkovou polievkou.
Campbell možno urobil paradajkovú polievku obľúbenou, ale prvý recept sa pripisuje Marii Parloa, ktorej kuchárska kniha z roku 1872 „The Appledore Cook Book“ popisuje paradajkovú polievku.
Paradajková polievka sa varí v celom svete, pričom každá krajina má v nej svoje špecifikum. Talianska chutí po bazalke a olivovom oleji, je sladšia a oveľa hustejšia ako tá naša. Anglická sa zasa podáva aj s lyžicou chrenu a španielska vo forme studeného gazpacha. V Mexiku je paradajková polievka ochutená čerstvými čili papričkami a rascou a do varenia sa pridávajú vyprážané a na kocky nakrájané kuracie prsia. V Indii je to hustá polievka s mrkvou, niekedy so šošovicou, ale vždy s rôznymi exotických koreninami.
V susednom Poľsku patrí táto polievka medzi topky. Možno vám zachutí, ak si ju pripravíte práve podľa ich receptu z 19. storočia.
Najprv si uvarte poriadny vývar. Potom vezmite 10 veľkých paradajok, priečne ich prekrojte na polovice a vytlačte z nich šťavu aj semiačka. V hrnci rozpustite 250g masla, pridajte paradajky a niekoľko rožkov, nakrájaných na kocky. Povarte 15 minút, potom prepasírujte cez jemné sitko a podlejte dostatočným množstvom vývaru, aby polievka nebola veľmi riedka. Môžete ju zahustiť, ryžou, alebo krutónmi, rezancami alebo strúhaným syrom. Dobrú chuť 😉.
Žiadne komentáre: